Juraj Draxler
Morálna politika?
Na Slovensku toto počuť akosi príliš často. Problémy krajiny by zázračne mizli, ak by sme mali “morálnejších politikov”.
Momentálne žije v Prahe, kde píše, skúma a vyučuje. Po rokoch strávených v západnej Európe je to príjemná zmena, aj keď to počasie by mohlo byť aj lepšie. Bloguje aj na http://blog.etrend.sk/juraj-draxler/. (Foto: European Alternatives Cluj) Zoznam autorových rubrík: Politika, Dôchodkové veci, Cestopisy, Praktické rady, Impresie, Ekonomické zamyslenia, Moje alter ego, Súkromné, Nezaradené
Na Slovensku toto počuť akosi príliš často. Problémy krajiny by zázračne mizli, ak by sme mali “morálnejších politikov”.
Nedávno sa mi dostala do rúk pekná kniha. Český preklad Obraz človeka u Marxa od Ericha Fromma.
Jednou z radostí behania po širokom svete je napríklad objav, že svet kinematografie je veľmi, veľmi rozsiahly. Vo svete sa robí kopa vynikajúcich filmov a je radosť nájsť si spôsoby ako sa k nim dostať. Nemať na výber iba z kasových trhákov.
Ľudia si radi zanadávajú. Keď sa vytvorí vo verejnom povedomí nejaký vďačný terč, zvezie sa naň hocičo, aj úplne nezaslúžené veci.
Ľudia sa tak radi škatuľkujú. A čím sú menej ponorení do riešenia nejakých technickýh problémov, čím je slabšie ich vzdelanie, týkajúce sa fungovania spoločnosti, tým viac ich to tiahne k zapájaniu sa do diskusie pomocou jednoduchých nálepiek. Moja nálepka býva: ľavičiar.
Nasledujúca vláda bude zrejme oveľa menej hovoriť o „reformách“ ako tá doterajšia. V zásade panuje presvedčenie, že sa toho už urobilo dosť a národ je už zo samotného výrazu pomerne unavený. Rozhodne tu sú však minimálne tri oblasti, ktoré budú zdrojom neustálych neistôt a potreby vládnych zásahov.
Pre jednotlivcov či skupiny, ktoré sa na Slovensku vyhlasujú za “ľavicové” či “sociálne orientované”, je charakteristické to, že sa v zásade snažia vyhýbať diskusiám o fungovaní hospodárskych mechanizmov. S ani nie príliš veľkou dávkou irónie by sa dalo povedať, že “sociálne cítenie” je obyčajne floskulou zakrývajúcou radosť z pohodlného ignoranstva. To, čo sa na Slovensku označuje ako „ľavica“, je v podstate konzervatívny program odporu voči akýmkoľvek zmenám v pravidlách spoločenského spolužitia.
Jednu vec pri mojich návštevách Slovenska takmer až neznášam a to sú diskusie o angličtine. Slováci, bohužiaľ, nepatria medzi národy, kde je výuka jazykov na zvlášť vysokej úrovni (aj keď vcelku to nie je také zlé). Keďže sa roky pohybujem v anglicky hovoriacom prostredí a jeden čas som robil profesionálneho tlmočníka, kopa známych ma zvykne žiadať o radu, ako sa povie v angličtine toto a ono, vysvetliť gramatiku. Počúvať však roky tie isté otázky a narážať pritom na bariéru skostnatelosti, ktorá nedovoľuje jazyky precítiť a pochopiť, je dosť unavujúce. Využijem však možnosť opísať aspoň zhruba celý problém v krátkom blogovom vstupe.
Slováci to majú vo svete ťažké. V prvom rade ten komplex menejcennosti. V porovnaní so všetkými blízkymi aj vzdialenejšími susedmi je slovenská história chudobná na osobnosti známe aj za hranicami. Takí Česi majú napríklad celú plejádu významných vedcov, od konštruktérov unikátnych elektronických zariadení ako radar Tamara až po zostaviteľov výbušnín ako Semtex, od nositeľa Nobelovej ceny za chémiu Heyrovského až po vynálezcu mäkkých kontaktných šošoviek Wichterleho. Koľko máme "svetových" vedcov my? Tak málo, že jedného, vynálezcu padáka, sme si museli vymyslieť - s padákom sa skákalo už storočie predtým, ako si Banič nechal patentovať svoj prakticky nepoužiteľný špecifický typ padáka, na ktorý sa čoskoro zabudlo.
Väčšina britskej tlače ma srdečne nezaujíma. Vystačím si s Guardianom (v elektronickej podobe) a vcelku rád si občas prelistujem The Financial Times alebo The Daily Telegraph. Z ostatných periodík pravidelne siahnem po časopise The Economist alebo po vynikajúcom New Scientist.
Zhodou okolností som september 2001 prežil v spoločnosti mnohých Američanov. Bol som študentom vysokej školy, ktorá úzko spolupracuje s americkou armádou, na jej campuse v južnom Nemecku. 11. septembra. Okolo obeda k nám na izbu pribehol spolužiak a oznámil, že v rádiu práve počul, ako do Dvojičiek narazilo lietadlo. Môj spolubývajúci, inak super chalan, flegmatický Texasan, ktorého srdečne nezaujímalo, čo sa deje v New Yorku, iba pokrčil ramenami a išiel si po svojom. Ja som vyladil nejaké nemecké rádio – a naozaj, akýsi reportér trochu nesúvislo práve špekuloval, že lietadlo bolo zrejme naložené výbušninami, pretože výbuch bolo obrovský (v prvých hodinách sa objavovali rôzne divoké domnienky).
Británia je skutočnou mozaikou církví. Samotná Church of England je vlastne federáciou rôznych skupín, ktoré majú značnú autonómiu, od takých, ktoré sú v podstate katolícke, až po značne reformované prúdy. V Škótsku zase dominuje škótska presbyteriánska církev a jej rôzne odnože. A všade je okrem toho množstvo menších reformovaných církví, od početných metodistov až po menšiu sektu kvakerov. (Tí majú jedno z hlavných centier práve v Yorku, kde študujem.)
Nedávno som dostal vyplniť dotazník, kde som mal zhruba odpovedať, ako som spokojný s mojím štipendijným servisom a aké mám dojmy z Británie. Moje štúdium v tejto krajine totiž platí britské ministerstvo zahraničia a všetky služby s tým spojené má na starosti Britská rada.Neviem, ako sa cítili iní štipendisti, ktorí tieto otázky dostali. Nie každému sa tu možno až tak páčilo a povedať otvorene svoje názory pod vlastným menom nebýva vždy ľahké. Ja som tento problém nemal. Britániu mám rád a vždy sa sem rád vraciam. Takže som dotazníku zveril veľmi pozitívne dojmy.
Netreba ani zdôraznovať, že pozornosť budí jedno meno – Marx. Aj k tomu sa dostanem. Pritom všetci štyria autori, ktorých som si dal „na štít“, patria k špičke v spoločenských vedách a každému, kto sa chce vážne venovať štúdiu „spoločnosti“, vrelo doporučujem sa nimi zaoberať. Ponúkam vám krátky, stručný a neučesaný prehľad o týchto štyroch hrdinoch, alebo skôr o mojich stretnutiach s nimi.
(doplnok k článku o americkej demokracii) Američanov som za svoj život stretol neuveriteľne veľa. Spolupracoval som s americkými firmami, mal som veľa amerických spolužiakov. Ale do samotných USA som sa pozrel iba raz, a videl som ich, takpovediac, z rýchlika, keďže išlo o párdňovú služobnú cestu.
Už roky žijem v pekných častiach Európy, ktoré mi niekedy známi z panelákových predmestí Bratislavy závidia. Najprv nemecké Bádensko-Württembersko a Brémy, teraz anglický York, jedno z najzachovalejších stredovekých miest Británie, v pokojnom, upravenom a turisticky príťažlivom grófstve Severný Yorkshire. No, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Jedna vec, ktorá mi vždy na západnej Európe vadila sú: ploty.
Na pobreží severozápadu nie je problém naraziť na tulene, v mori plávajú takééto medúzy (aj pŕhlivé), všade, ale všade je kopa oviec.
Nedávno prešla tlačou ďalšia zo správ o tom, ako nejaký profesionálny boxer zahynul na následky duelu v ringu. “Primitívny šport”, “zakázať to celé” – také boli väčšinou reakcie ľudí v mojom okruhu.
Po dlhých rokoch (pätnástich?) som opäť navštívil toto kedysi rozkošné mestečko. Tak, ako na každom kroku, aj tu som sa mohol presvedčiť, ako sa Británia (a spolu s ňou jej inštitúcie) dramaticky mení. Pamätal som si ospalé uličky s množstvom kade-tade poodkladaných bicyklov. Dnes je to hrubá komercia, každú chvíľu vám niekto vnucuje výlet člnom po rieke. Bicykle sa odkladajú dovnútra budov, alebo sú veľmi bezpečne pozamykané – vraj sa dosť kradnú.