Najrozkošnejší výrok sa asi podaril Ľudovítovi Kaníkovi. V nejakej televíznej relácii vyhlásil, že „vláda sa snaží znárodniť budúci súkromný majetok". Gratulujem, takýto konštrukt by mal byť niekde vytesaný zlatými písmenami.
Rozkošná je vôbec snaha opozície prijať spomínaný ústavný zákon. V diskusiách o druhom pilieri znova a znova ako argument za kapitalizáciu zaznieva to, že výhodou piliera je jeho izolovanosť od rozhodovania politikov. Ale zároveň politici musia bojovať za jeho záchranu pred politikmi. Hm...
Predseda vlády medzitým povedal, že „zakáže" správcovským spoločnostiam investovať prostriedky do „rizikového kapitálu". Podľa všetkého tým mal na mysli investície do toho, čo sa v angličtine označuje ako venture capital, čiža investície do rozbiehajúcich sa projektov, ktoré nemajú investičný rating. Milé je na tom vyhlásení to, že DSS v skutočnosti momentálne takéto veci majú zakázané už existujúcim zákonom. Presnejšie, zákon o druhom pilieri špecificky vymenúva, kde sú investície povolené. V celom vyhlásení išlo iba o to, že bývalá vláda špekulovala, či predsa len zákon nezmeniť. Ale k diskusii o zmene sa ani nedostala, iba poverila vtedajších príslušných ministrov pripraviť návrhy. Viac o celej problematike „rizikového kapitálu" na portále Radostná veda.
Poradca ministerky práce, sociálnych vecí atakďalej Robert Madej mal v týždenníku Slovo článok. Miestami vcelku rozumný, ale nemohol si odpustiť trápne poznámky o demografických projekciách. Po prvé, demografický vývoj zasahuje hospodárstvo ako celok, dôchodkový systém je len podružným rozdeľovacím mechanizmom. Je zbytočné argumentovať demografiou ako základným dôvodom reformy systému a teda je aj zbytočné spochybňovať projekcie s cieľom spochybňovať potrebu reformy. Po druhé, naozaj je dojímavé počúvať detinské žvatlanie o tom, že predsa nemôžeme demografom veriť, koľko nás presne bude o 20 rokov.
Nie, naozaj nemôžeme. Ani demografi, ak nie sú padnutí na hlavu, neberú svoje extrapolácie vývoja so zakalkulovaním možných ďalších faktorov ako pohľad do krištáľovej gule. Ale veľa vecí nám štatistiky povedia. Ak sa v roku 2007 narodí päťdesiattisíc detí, tak v roku 2027 na Slovensku nebude viac ako päťdesiattisíc na Slovensku narodených dvadsiatnikov a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ich bude aspoň o pár tisíc menej (úmrtia a emigrácia). Vieme spočítať, koľko sa narodilo detí za uplynulé desaťročie a tak vieme odhadnúť určité limity vývoja pre budúcnosť. Takisto, ako si vieme predstaviť doplnenie úbytku populácie imigráciou.
Nie, budúcnosť ako celok nevieme predpovedať. Ale vieme niektoré veci vylúčiť a odhadnúť nutnosť zakalkulovania alternatívneho vývoja. Mimochodom, ak by sa malo dnes začať rodiť niekoľkonásobne väčšie množstvo detí ako doteraz, aby sa ako-tak dohnal profil práceschopného obyvateľstva do roku 2020, znamenalo by to vysoký nárast výdavkov na školstvo a zdravotníctvo - deti sú pomerne veľkým žrútom zdravotníckej starostlivosti - v nasledujúcich dvoch dekádach. Demografia by nám teda zavarila tak či tak, ibaže skôr.
Ale, opakujem, celá táto diskusia je vzhľadom na dôchodky značne zbytočná.
Anyway, znárodnenie budúceho súkromného majetku... To je vážne na výrokového Oskara.