Charlie Chaplin. Tento Angličan si vybodoval renomé vďaka americkému filmovému priemyslu. To mu nebránilo, aby si postupom času nevybudoval rôzne ľavicové kontakty a tiež vedomie. Filmy ako Moderná doba alebo Monsieur Verdoux sú dosť trápnymi vizitkami tohto úbohého propagandistu. V roku 1952 odcestoval na Starý kontinent a, našťastie, mu šéf FBI Hoover vybavil nepredĺženie povolenia na opätovný vstup do krajiny. Chaplin strávil zvyšok života zaslúžene tam, kam patril – v Európe.
Stanley Kubrick. Filmy ako Dr. Divnoláska či Full Metal Jacket sú pomerne úbohými ukážkami toho, ako nenávisť k Amerike môže viesť ku kŕčovitému strápňovaniu úsilia americkej armády o zabezpečenie víťazstva slobodného sveta. Kubrick si, našťastie, svoje miesto uvedomil aj sám a do Európy sa, na rozdiel od Chaplina, presťahoval dobrovoľne.
Dwight D. Eisenhower. Bývalý šéf amerických vojsk v Európe si počas svojho prezidentovania poplietol, ktorú krajinu vlastne vedie. Jeho posledný prejav k národu, v ktorom varoval pred rastom moci „vojensko-priemyselného komplexu“ USA a žuval otrepané frázy typu „musíme sa zdržať popudu žiť iba pre dnešok, drancovať, pre vlastný komfort a zľahčovanie života, zdroje, ktoré sú cenné aj pre zajtrajšok“, patrí na smetisko dejín.
Albert Einstein. V eseji Prečo socializmus? sa tento neekonóm okrem iného hrá na analytika fungovania mechanizmov trhu, s typickým kvázi keyneziánskym podtónom. Celkovo dosť trápny pokus o kritiku kapitalizmu a neviazanej konkurencie, „ktorá vedie k obrovskému mrhaniu práce a k pokriveniu spoločenského vedomia”. Blablabla.
Leo Szilárd. Iniciátor projektu Manhattan (vývoja atómovej bomby). Podobne ako vedecký šéf projektu, J. Robert Oppenheimer (toho konečne z vládneho výskumu slávne vykopli v roku 1954), aj Szilárd neskôr jadrovú politiku USA ostro kritizoval a „preslávil sa“ rôznymi úbohými pamfletmi.
Robert McNamara. U človeka, ktorý sa vzdal postu šéfa koncernu Ford, aby mohol ísť slúžiť krajine ako minister obrany, by človek nečakal obrat k marxizmu. Bohužiaľ, McNamara počas svojho pôsobenia v súkromí vyjadroval čoraz viac pochybností, či je možné vyhrať vojnu vo Vietname. Nakoniec odstúpil, vojnu kritizoval a po uvoľnení vzťahov dokonca komunistický Vietnam navštívil. Kritizoval inváziu do Iraku. V nedávnom dokumentárnom filme The Fog of War sa svojimi sebavýčitkami a pacifizmom strápnil už dokonale.
Muhammad Ali. „Žiaden Vietkong ma nenazval negrom“. S takýmito slovami odmietol nastúpiť do Vietnamu. Čo by ste čakali od nejakého boxera...
John Kenneth Galbraith, Joseph Stiglitz – a kopa ďalších tiežekonómov, ktorí by radi ľudstvu predpisovali z úradníckych postov, ako žiť, kritizujú alebo kritizovali slobodný trh a popritom ešte aj USA a ich politiku voči iným krajinám.
- -
A keď už som začal s anti-hrdinami, rád by som spomenul aj niekoľko správnych Američanov, ktorí vždy ostanú mojimi vzormi.
Senátor Joe McCarthy. Na mojom obdive nič nemení ani fakt, že o jeho blízkom asistentovi sa neskôr zistilo, že je homosexuál (Joe ich veľmi nemal rád). Chvalabohu, senátor McCarthy sa, na rozdiel od mnohých iných, nezľakol domácich komunistov, ktorí po druhej svetovej vojne už boli na významných vládnych postoch. Škoda, že ho nepochopila armáda a po pokusoch o čistky aj v jej radoch generalita pritlačila na McCarthyho odchod zo scény.
Viktor Kožený. Ako správne povedal po príchode na Bahamy, tam je uznávaný ako biznisman, pretože na rozdiel od Česka ho v tejto krajine berú tak, ako by mali – proste, ako šikovného človeka. Škoda, že ho podobne nepochopili aj americkí senátori, ktorých ako investorov nešťastnou náhodou tiež pripravil o majetok a tak zariadili jeho zatknutie.
Fulgencio Batista, Anastasio Somoza a synovia, Rafael Trujillo, Augusto Pinochet, Ferdinand Marcos... - títo ľudia možno neboli ani tak obdivovateľmi Ameriky, ako jednoducho biznismenmi, ktorí pochopili jej veľkosť, investovali do USA, pretože vedeli, že vďaka vysokej produktivite výrobných faktorov tejto krajiny im investície prinesú vysoké zisky. Presne takto sa rozhodovali. A bojovali proti komunizmu.
