Americká ekonomika – mýty a realita

Autor: Juraj Draxler | 30.1.2006 o 17:05 | Karma článku: 11,53 | Prečítané:  6265x

Tento článok by pokojne mohol byť o geniálnych manažérskych mozgoch. Nemám na mysli celebrity ako Bill Gates či Peter Drucker, ale skôr hlbokých inovátorov základných manažérskych procesov, ako bol štatistik W. Edwards Demming, či Robert McNamara a ostatní “whiz kids” z jeho skupiny z Harvardu. O kope slávnych ekonómov od Kuznetsa, cez Galbraitha, až po Solowa. Mohol by byť o skvelých univerzitách, špičkových firmách. To všetko Štáty mali a majú. Ale o tom článok nebude. Bude skôr diskusným príspevkom k lacným mýtom o tom, ako USA majú “lepšiu ekonomiku” ako Európa.

Čo USA nemajú, je nejaký zázračný recept na rast blahobytu, ktorý by sme údajne my v Európe mali tiež prebrať, ale z hlúposti či kvôli sile skupín, ktoré z údajne neefektívneho režimu profitujú, ho nepreberáme.

 Predovšetkým, treba jasne povedať, že Spojené štáty ako druh ekonomiky majú výrazné špecifiká. Výsadné postavenie americkej meny vo svetovom systéme, štrukturálna sila jej korporácií či vojenská moc umožňujú Američanom robiť veci, ktoré si iné krajiny nemôžu dovoliť. O tom, čo z toho je v poriadku a čo nie sa môžu viesť siahodlhé debaty. Tým sa tu nebudeme zaoberať. Z empirického hľadiska je problém, ak sa v povrchných debatách ponúkajú americké „úspechy“ merané napríklad rastom HDP ako výsledok nejakej sofistikovanej politiky, kým v skutočnosti ide do značnej miery jednoducho o, často veľmi predátorské, využitie výhod, ktorí nikto iný nemá. Takže, poďme rad za radom:  Efektívnejšie investujú USA, podobne ako Kanada či Austrália, si môžu jednoducho kvôli svojej rozlohe a dostatku prírodných zdrojov dovoliť prijímať oveľa viac imigrantov ako európske krajiny. Preto Amerika dnes nemá a hlavne v najbližších desaťročiach nebude mať problém so starnutím populácie rovnakého rozsahu ako Európa. Ani s tým spojené hospodárske problémy. Spojenie hospodárskej a vojenskej moci má pre Američanov veľmi hmatateľné výsledky: USA si môžu dovoliť žiť na účet iných krajín. Úloha dolára ako medzinárodného platidla im umožňuje žiť bez dlhodobo vyrovnaného salda zahraničného obchodu a vyvážať, v prípade potreby, infláciu.  Kvôli svojej moci môžu utrácať viac ako iní a šetriť menej. Stačí letmý pohľad na štatistiky. Vo väčšine vyspelých ekonomík je pomer národných úspor a investícií približne rovnaký, okolo 20 percent HDP. Spojené štáty majú úroveň sporenia dlhodobo oveľa nižšiu, 13-14 percent, zato úroveň investícií na úrovni tých 20 percent a viac. Zázrak!  Ani nie... Extrémnym príkladom, ako sa to deje, sú ropné šoky zo 70-tych rokov. Lavínový príliv petrodolárov krajinám OPEC-u prichádzal od všetkých vyspelých západných ekonomík, ale skončil hlavne ako úložky v amerických bankách a FDI do americkej ekonomiky (preto sa mohol Michael Moore vo svojom hite o irackej vojne hrať s ohurujúcimi  odhadmi o tom, koľko percent ekonomiky USA vlastnia Saudi). Iné krajiny môžu škrípať zubami, ale sú v postavení slabších hráčov v hegemónnom systéme, kde výhody z kolektívnych statkov stále prevažujú nad nákladmi na diverziu voči režimu. V 60-tych rokoch generál de Gaulle ostro kritizoval americké zneužívanie Brettonwoodského finančného systému. Keďže dolár bol vďaka tomuto systému dominantnou rezervnou menou, Američania mohli náklady na budovanie sociálneho štátu (Johnsonova Great Society) a vietnamskú vojnu vyvážať cez injektovanie väčšieho množstva dolárov do systému. Pre ostatných účastníkov bolo však pokračovanie tohto mechanizmu stále výhodnejšie ako boj všetkých proti všetkým. (Prezident Nixon nakoniec Bretton Woods zrušil. Zanikol tým systém pevných výmenných kurzov, ale nie systém hierarchie svetových mien na čele s dolárom, takže USA ostali výhody systému a zbavili sa aj akých-takých obmedzení.)  Ide hlavne o trhové hospodárstvo Nechcem spochybňovať ani prínosnosť dobre fungujúcich trhov, ani to, že Američania vo všeobecnosti dávajú na voľné podnikanie väčší dôraz ako Európania.Len chcem poznamenať, že apologéti Ameriky často prehliadajú dôležitosť vládnych zásahov do ekonomiky USA. Popri spomínaných štrukturálnych zvýhodneniach USA vo svetovom režime sa takto dá napríklad spomenúť, ako americká vláda prispieva na import zahraničných študentov, keď univerzitám na nich poskytuje prostriedky. Ďalej sú tu obrovské vládne prostriedky do výskumu a vývoja kľúčových technológií – od rokov 60-tych, kedy s výnimkou NASA vláda výskum a vývoj prakticky nepodporovala a USA začali technicky zaostávať za svojimi hlavnými konkurentami, sa situácia zmenila skutočne radikálne. Samozrejme, pomoc vlády pri exporte do zahraničia. Okrem diplomatickej podpory má veľa ďalších podôb – výnimky z domáceho antitrustového zákonodarstva, špeciálna podpora strategickým firmám ako sú ropné spoločnosti a podobne. A tiež netreba zanedbávať vytváranie kvalitného makroekonomického rámca. Vláda USA, mimochodom, má pre prognostické účelý sofistikované ekonometrické modely, o ktorých môžeme v Európe iba snívať.      ...a menšiu nezamestnanosť Tu treba oddeliť minimálne dve veci, navzájom prepojené: metodiku merania zamestnanosti a nezamestnanosti (ako hovorí harvardský ekonóm Richard Freeman, americká väzenská populácia je vlastne funkčným ekvivalentom európskych dlhodobo nezamestnaných) a kvalitu zamestanania .Z hľadiska štruktúry zamestnanosti treba poukázať na základnú vec: Európania, zhruba povedané, za posledné štvrťstoročie zvýšili nezamestanosť, ale zároveň nechali zvyšovať aj mzdy, kým americký flexibilný pracovný trh skutočne „zachránil“ veľa pracovných práležitostí, ale na úkor znižovania miezd. Súvisí to aj s typicky mikroštrukturálnou odlišnosťou americkej a európskej organizácie práce. Keď urobíme prierez hierarchiou typickej veľkej americkej firmy, vidíme veľké množstvo pracovníkov kdesi dolu, pomerne úzky a nie drasticky lepšie platený segment vysokokvalifikovanej práce a stredného manažmentu kdesi uprostred a potom zrazu početne a príjmovo silný segment vyššieho stredného manažmentu. A kvantový skok do príjmov  segmentu topmanažmentu. V typickej európskej firme je početne aj príjmovo jasný dôraz na kvalifikovaných robotníkov a stredný manažment (ak by sme zobrali na horizontalne osi celkový objem platov, tak hierarchia by tu mala opticky tvar vazy, kým v americkom prípade presýpacích hodín). Povedané inak, Američania sa od konca povojnového boomu potýkajú s rovnakými problémami ako Európania, z agregátneho hľadiska ich neprekonali. Reálna kúpyschopnosť hodinovej mzdy sa od konca 60-tych rokov v USA znižuje, americká rodina sa vyrovnáva s rastom životných nákladov tým, že pracuje viac, za nižšie mzdy.   Sú šťastnou spoločnosťou Cynicky by sa dalo poznamenať, že ak šťastie meriame počtom odgrgnutí po kvantách hamburgeorv a priemerom vytreštených očí typického užívateľa Prozacu, USA sú skutočne na tom skvele. Máme aj druhú stranu mince. 40 miliónov ľudí bez zdravotného poistenia, čo pre túto obrovskú skupinu ľudí znamená nedostupnosť zdravotnej starostlivosti na úrovni, akú by sme v Európe považovali za štandard. Obrovská popularita Clintona v jeho prvých rokoch išla na vrub práve jeho sľubu radikálne rozšíriť existujúce verejné zdravotné poistenie. Boli však problémy v Kongrese a nakoniec prišiel škandál s Lewinskou... K tomu treba prirátať so zdravím súvisiace štandardy, napríklad fakt, že lacné potraviny pochádzajú z praktík, ktoré by si v Európe nikto nedovolil povoliť.  Záver Častokrát to, čo sa v zjednodušujúcich diskusiách predhadzuje cez niekoľko primitívnych čísel ako americký hospodársky zázrak, vyzerá pri detailnejšom pohľade inak. Neznamená to, že by sme sa od Ameriky nemali učiť. Znamená to však, že by sme sa nemali učiť od senátorov, ktorí prídu do Európy potľapkať po hlavičkách „dobrých žiakov“, podobne, ako to robili desaťročia v Latinskej Amerike. Učiť by sme sa mali od mien, ktoré som spomenul v úvode článku. 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Vaším programom je vojna (píše Michal Havran)

Odkaz lekárničke zo Slovenskej Ľupče.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Hruška pustil Trnku

Možno prokurátor žiada prísnejšiu trestnú kvalifikáciu.


Už ste čítali?