Toto je typick á dilema globalizácie. V uzavretých ekonomikách, aké mal Západ počas hlavného povojnového boomu, fungovala mzda hlavne ako faktor domáceho dopytu. V zásade bola držaná na uzde kolektívnym vyjednávaním, ak však mzdové agregáty príliš prestrelili rast HDP, nastala typická povojnová inflácia. Pomohla devalorizovať kapitál, čo bolo dôležité pre ďalší rast. Všetci boli spokojní, kým pokračoval technický rozvoj typicky priemyselnej ekonomiky, prejavujúci sa v číselkách ekononómov ako rast produktivity. Vyčerpanie potenciálu tohto druhu ekonomiky ako i ďalšie faktory (nárast objemu dolárov vo svetovom finančnom systéme, deregulácia finančných trhov, zavedenie plávajúcich kurzov) však ukončili život tohto príjemne sa regulujúceho režimu miernych inflačných výkyvov a vysokej zamestnanosti. V 70-tych rokoch sa inflácia nedala dobre kontrolovať, ľahko sa dostávala do špirály a pri nízkom hospodárskom raste (ktorý viedol k nárastu fiskálnej nerovnováhy) silne prispievala k zhoršovaniu hospodárskych problémov. Dnes sú mzdy v priemysle kontrolované čoraz viac nie kolektívnym vyjednávaním, ale pôsobením svetového finančného trhu. Problémom je však stagnujúci dopyt. Západný konzument by mohol spotrebúvať viac, pokiaľ by klesajúce ceny produktov výrazne zlepšili jeho kúpyschopnosť. V Európe sa toto však príliš nedeje. Čo je dôležité, vysoké sú ceny služieb. Riešením by bolo uvoľnenie pracovných trhov v americkom štýle. Ale i s americkými dôsledkami. S poklesom miezd v kategórii nízkokvalifikovanej práce, čo by viedlo k typickej mzdovej polarizácii silne liberalizovanej ekonomiky služieb. Amerika si podobné veci môže dovoliť. Veľký priestor pohltí sociálne nerovnosti, prebytočný ľudský materiál skončí ako vojenská sila v Iraku alebo v obrovských amerických väzniciach. Takýto režim regulácie je pre Európu ťažko predstaviteľný. Európa sa musí vyrovnávať s nástupom post-industriálnej ekonomiky. Typicky priemyselné hospodárstvo je založené v podstate na zvyšovaní produktivity procesov, ktoré vedú k extrahovaniu energie z prírody. Jedlo, teplo, obydlia, doprava sú kľúčovými dimenziami priemyselnej tovarovej ekonomiky. Vyspelé krajiny však na tomto základe majú silnú vrstvu post-industrálneho hospodárstva, a táto vrstva je to, čo ťahá tzv. hospodársky rast. Silne flexibilná výroba tovarov dôležitých pre komunikáciu, osobnú identitu, zábavu. A služby. Takáto ekonomika je organizovaná podľa dosť odlišných princípov. To, čo sa označuje ako hospodársky rast, mimochodom, zčasti silne závisí od komodifikácie oblastí ľudskej činnosti, ktoré boli dosiaľ mimo pôsobenia trhu. Práve preto – a z dôvodu poklesu významu masifikovanej, organizovanej a koncentrovanej pracovnej silny – sa napätie v spoločnosti prejavuje ako boj už nie ani tak vo výrobnom priestore (fabriky) ale v oblasti konzumu (spotrebiteľské bojkoty a podobne). Európa sa z tohto hľadiska skladá z dvoch blokov. Východná Európa, kde prebieha akási doindustrializácia. Západ, kde sa dilemy post-industriálnej spoločnosti prejavujú naplno. Proces hľadania nejakej cesty vpred bude pre Európu bolestivý. Dôležité je vyhnúť sa lacným riešeniam. Regulačné zvýhodnenia konzumných odvetví s mimoriadne flexibilným dopytom a znižovanie cien vstupov na úkor kvality je takýmto lacným riešením. Časť, iba časť, prebiehajúceho hospodárskeho zázraku Veľkej Británie je práve toto. Obrovský nárast spotreby alkoholu alebo nekvalitných potravín, ktoré sa spotrebiteľom zdajú zázračne lacné. Polnočné ulice plné nechutne opitých, tučných ľudí sú druhou stranou mince.
Európa bude musieť meniť mechanizmy sociálneho štátu. Hľadať nejaký spôsob zamestnania obrovskej armády ľudí bez práce. Cestou vpred je technologický rozvoj, ktorý by umožnil Európe vybudovať lokalizované strediská kontinuálnej inovácie v štýle Silicon Valley a zároveň pomáhal konečne dotvoriť post-industriálnu sféru, s novými tovarmi a službami, s vlastnou dynamikou zamestnanosti.* Európa neprechádza nijakým dramatickým sebaspytovaním. Vysoký životný štandard jej závidia ľudia z celého sveta, vrátane z tých podnikateľskou tlačou tak často vychvaľovaných dynamických ekonomík Ďalekého východu. Samozrejme, súčasťou cesty vpred je aj rozhodnejšie zdynamizovanie pracovného trhum napríklad otvorením hraníc pracovnej sile z východnej časti EÚ. Ale Európa nie je Amerika a aj výzvam globalizácie bude tento kontinent, chvalabohu, zdá sa, čeliť vlastnými riešeniami. *Pre vysvetlenie: jedným z fenoménov súčasného pracovného trhu Západu je tzv. de-skilling. Časť vysokokvalifikovanej pracovnej sily prechádza do segmentu jednoduchých obslužných činností, obdoby mechanickej monotónnosti pásovej výroby skorého priemyselného veku. Vo vysokoautomatizovanej výrobe „starej ekonomiky“ nie sú potrební. Vytvárajú sa tak silné mzdové nožnice. Táto nerovnosť príjmov má vplyv na celkový hospodársky rast i na rozvoj tvorivých schopností ďalších segmentov populácie, detí tých, ktorí spadli medzi de-skilled . Nádejou pre budúcnosť je, že vznikajúce úplne nové odvetvia vytvoria potrebu práce, ktorá si bude vyžadovať určitú škálu diverzifikovaných schopností (a, z hľadiska zadosťučinenia jednotlivca, určitú tvorivosť). Príkladom je napríklad biomedicína, kde sa okrem vyslovene výskumných činností vytvoria miesta výroby nových „náhradných dielov“ človeka a podobne. V menej futuristickej rovine sa môžeme pozrieť na IT sektor. Pri zrode základných algoritmov googla stáli dvaja ľudia, ale firma potrebuje ďalších výskumníkov, ale i jednoducho obslužných programátorov, marketing, atakďalej. Pravda, stále hovoríme iba o základoch, malých ostrovčekoch. Čiže, nádejou budúcnosti je, že technologický pokrok, ktorý vyrába nezamestnaných v „starých odvetviach“, dokáže jednak vytvárať nové kvalitné pracovné príležitosti a zastaviť de-skilling , jednak vytvoriť príležitosti pre nízko kvalifikované sily.
