1. Rezervný fond . SMER tvrdo kritizuje dôchodkovú reformu najmä za to, že vklady občanov nie sú teoreticky dostatočne garantované štátom. Ministerstvo práce hovorí, že štát ručí v plnej výške. Ficova strana kontruje poukazovaním na to, že veta v príslušnom právnom ustanovení v plnom znení znie „Sociálna poisťovňa ručí v plnom rozsahu, najviac do výšky 50 percent zostatku rezervného fondu solidarity...“. Z politického hľadiska je postoj SMER-u pochopiteľný. Občania sa oprávnene boja o svoje vklady a tvrdiť, že štát v skutočnosti negarantuje, čo jeho predstavitelia sľubujú, je stručné a jasné posolstvo. Realita je o trochu zložitejšia. Na jednej strane dokonca ružovejšia. Možnosť, že by došlo k tak masívnemu odlivu majetku, aby to významne načalo dlhoročne rozbehnutý spomínaný Rezervný fond solidarity, je mizivá aj pri existujúcich kontrolných mechanizmoch (pozri bod 3). Do fondu ide 4,75 percentný odvod zo mzdy, takže ten by mohol kumulovať značný objem prostriedkov. Ale: z príslušného fondu, a tu je krása „detailu“, sa má hradiť aj deficit prvého piliera. Chce to zopár aktuálnych údajov a komplikovanjších prepočtov, no letmý pohľad dáva tušiť, že počas niekoľkých rokov nábehu fondu a vykrývania výpadku spôsobeného prechodom na dvojpilierový systém to bude s tými garanciami veľmi, veľmi zaujímavé. Namietať sa dá tiež voči logike mechanizmu, kde teoreticky môže fond plne uhradiť zdefraudované prostriedky občanov prvého skrachovaného fondu, ale napríklad nie už ďalších – pretože sa minuli tie prostriedky, ktoré štát bol legálne nútený vynaložiť. Z praktického hľadiska možno ešte o niečo závažnejší je fakt, že ustanovenie je formulované veľmi nejasne, takže sa nedá určiť, čo presne sa má z fondu uhrádzať (do veľkej miery má rozhodnúť súd, bez príslušneho vedenia zákonom).
Rezervný fond skutočne je veľmi slabým miestom reformy. Pre krytie deficitu prvého piliera treba jasne stanoviť mechanizmy (a zrejme upraviť celý pilier), nie krížiť ho s garanciami proti manažérskemu riziku druhého piliera. Na druhej strane pre zmenu vytvárať centrálne nárazový fond voči nevypočitateľnému manažérskemu riziku zrejme nie je najlepší spôsob. Iné krajiny to riešia právnou garanciou, ktorá sa má zabezpečiť z rozpočtu, väčšinou do nejakého percenta prostriedkov nasporených nad minimálny limit. Čo má, mimochodom, dodatočnú výhodu v tom, že každá vláda je priamo zainteresovaná na tom, aby systém fungoval dobre, inak má na krku značný problém. 2. Investície do zahraničia. Úprimne povedané, ak chce SMER skutočne tvrdo zaútočiť voči dôchodkovej reforme, možno by to mal urobiť cez tento bod . Ide o jasnejšie vysvetliteľný problém a zjavnú voľnosť slovenskej reformy aj proti iným radikálnym systémom. Slovenský zákon povoľuje investovať až 70 percent prostriedkov zhromaždených v dôchodkovom fonde do zahraničných aktív. V prípade, že slovenská ekonomika nebude dostatočne výkonná, toto ustanovanie spôsobí, že namiesto toho, aby dôchodková reforma pomohla naštartovať domácu ekonomiku efektívnejším alokovaním domácich zdrojov, problém ešte zhorší, pretože umožní, aby produktívne prostriedky odtiekli. Pre porovnanie: v Čile povolili až v roku 1990 investovať vôbec nejaké prostriedky mimo domáceho hospodárstva, aj to len na úrovni 10 percent vkladov (neskôr to narástlo na 15). V Poľsku zákon stanovil hranicu maximálne päť percent a toto platí dodnes. Povolenie vývozu kapitálu do zahraničia v takejto miere vytvára priestor na to, že pri určitej súhre okolností môže dôjsť k pomerne závažným problémom. Okrem toho, že pri týchto investíciách štát jednoducho nemá dostatok pák na ochranu vkladov (aj keď ide o cenné papiere vydávané v OECD). Čo nás prívádza k ďalšiemu bodu, a tým je ... 3. Regulácia dôchodkového systému . Ak niekto straší scenármi známymi z krachov pyramídových hier, je to zavádzanie. Dôchodková reforma zaviedla pomerne veľa poistiek v správe dôchodkových fondov a načrtáva istú kontrolu cez Úrad pre finančný trh. Zákon však stále obsahuje veľa nejasností. Stanovuje napríklad intervaly výkonnosti jednotlivých druhov fondov (čo je štandard od Čile až po Maďarsko). Ak bude nejaký fond vykazovať za určité obdobie nižší nárast (alebo vyššiu stratu) prostriedkov, ako je zákonom stanovená odchylka, bude môcť byť sankcionovaný Úradom pre finančný trh. Je však značne nejasné, ako sa sankcie budú tvoriť, akú budú mať výšku. Navyše, Slovensko zvolilo cestu tzv. integrovaného dozoru, nemáme teda špeciálny dozor pre dôchodkové spoločnosti, čo má zrejme veľa výhod, ale potom sa asi nedá spoliehať na to, že malý Úrad pre finančný trh zvládne efektívne dozerať na penzijný sektor aj zvyšok finančného trhu. Iste, kontrolné mechanizmy sa budú postupne vyvíjať, nebolo by ani realistické predpokladať, že sa všetko zavedie v období jedného, dvoch rokov. Veľa vecí sa bude musieť dotvoriť už v krátkom časovom horizonte, hlavne proces riadenia aktív (zrejme sa postupne pripraví zavedenie metodiky VaR a podobne), no ide o niečo, v čom ani ďalšie vlády jednoducho nebude môcť poľaviť. Prinajmenšom periodická jasná kontrola „únikových ciest“ spod dikcie zákona a audit manažérskych rizík (porovnanie výhod a nevýhod nepridržiavania sa daných pravidiel zo strany manažmentov) je absolútnou nutnosťou. Jedným z veľkých nebezpečenstiev ďalšieho vývoja by bola myšlienka, že druhý pilier je nejaký systém, ktorý už ďalej „pobeží sám.“ To je úplne scestný názor. 4. Koncentrácia silných hráčov na trhu. V Maďarsku 6 fondov kontroluje 80 percent objemu penzijného trhu. V Poľsku, kde fondy investovali silne do akcií, dnes dôchodkové spoločnosti kontrolujú 60 percent kapitalizácie varšavskej burzy. Slovenský zákon, podobne ako iné, dáva určité obmedzenia voči koncentrácii vlastníctva penzijnými fondami. Aj tak sa však vytvára veľký priestor pre dominanciu kapitálového trhu niekoľkými veľkými dôchodkovými spoločnosťami - zvlášť, ak by sa malo obmedzovať investovanie do zahraničia, ktoré musí byť sprevádzané obmedzením celkového rozsahu piliera. 5. Slabá informovanosť občanov. Ministerstvo vydalo pekné informačné brožúrky, spravilo o nových dôchodkoch prehľadnú webstránku, čo je v našich pomeroch slušný výkon. Bohužiaľ tiež v informačnej stratégii do veľkej miery stavilo na farbistú propagandu, na zavádzajúce a potláčané informácie – čo v konečnom dôvode nepomáha, občania sa iba cítia klamaní, veľa vecí život postupne odhalí. Niektoré pasáže spomínanej webstránky (inak, znova chcem zopakovať, zväčša veľmi informatívnej) sú napríklad až humorné. V snahe ukázať, ako je kapitalizačné sporenie výhodné, sa uvádzajú výnosy z publikácie Svetovej banky z roku 1994 (ktorá bola, mimochodom, napísaná ešte dva roky predtým, ako som sa nedávno dozvedel od jedného zo šéfekonómov tejto inštitúcie, celý proces vydávania takýchto publikácií totiž trvá veľmi dlho). Nikde sa, myslím, neuvádzajú popri výnosoch aj náklady decentralizovaných dôchodkových systémov (tie bývajú o v priemere 20 percent vyššie ako pri klasických priebežných mechanizmoch; v britskom súkromnom systéme či v mnohých latinskoamerických krajinách zhltnú administratívne náklady až 40 percent nasporených prostriedkov). Informácie o tom, ako jednoznačne kapitalizačné sporenie prináša vysoké výkony sú postavené na vode. Porovnávať rast miezd ako indikátor výkonnosti priebežného systému s rastom (úzkeho) kapitálového trhu je nezmysel (aj keď často opakovaný niektorými konzervatívnymi americkými ekonómami): ide o úplne iný stupeň rizika, úplne inú úroveň ďalších nákladov. (Navyše vysoké rozdiely rastu miezd a kapitálových výnosov ako takých poukazujú skôr na nezdravý vývoj príslušnej ekonomiky, pretože môže normálne byť zhruba opodstatnený iba rastom kapitálovej intenzívnosti hospodárstva – ak táto nekopíruje príslušný rozdiel, niečo nie je z dlhodobého hľadiska v poriadku). Británia, krajina s najväčšou tradíciou sporenia na dôchodky spomedzi európskych krajín, už niekoľko rokov diskutuje o probléme nízkej výkonnosti ich súkromných fondov (jeden komponent britského dôchodkového systému, tzv. SERPS vrstva, umožňuje vybrať si medzi štátne manažovaným fondom a fondom privátnym – tí, čo ostali v štátnom systéme, majú v súčasnosti vyššie dôchodky). Dlhodobo bude akákoľvek reforma udržateľná, len ak budú bežní občania schopní pochopiť, síce nie podrobné mechanizmy, ale určité základné princípy a mantinely systému. Ak systém nebude obsahovať voči občanom neférové a nevysvetlené riziká (vyššie uvedené body sa v podstate točia okolo tohto problému) a ak bude politická elita schopná dlhodobo fixovať základný rámec systému (čo bude možné, len ak bude ekonomicky udržateľný a nebude dochádzať ku klamaniu zákazníka a štátu), potom budú občania schopní systém pri jednoduchom vysvetlení akceptovať ako férový. Nebudú sa citiť podvádzaní, nebude možnosť jednoduchého politického zneužívania dôchodkovej otázky. A to je veľmi dôležité. Dobre nastavený a dlhodobo stabilný dôchodkový systém je jedným z kľúčových prvkov zdravej ekonomiky.
