Malé privilégiá života

Autor: Juraj Draxler | 1.10.2009 o 1:23 | (upravené 12.1.2011 o 11:13) Karma článku: 2,28 | Prečítané:  1036x

Niekedy je večnosť iba slovo, ktorému sa nedá rozumieť. Pretože v tej chvíli nič iné nejestvuje.

 

...Morecambe Bay...

Jar na pobreží Írskeho mora. Počasie, ktoré sem inak nepatrí - modrá obloha od horizontu k horizontu. Čistý vzduch vytvára zadúšajúci pocit neskutočnosti. Najsevernejší oblúk Morecambe Bay, vyplnený pieskom. More utieklo na kilometre ďaleko, veď je to aj miesto najväčšieho  rozdielu medzi prílivom a odlivom na Britských ostrovoch. Ostala obrovská hladká, svetlá pláň. Polkruhovitá púšť lemovaná pobrežím plným zelenej vidieckej vitality. Tam v diaľke sú statky, stromy, tráva.

Uprostred piesku je zaborené terénne auto profesionálnych zberačov mušlí, ktorých raz v chladnej noci príliv prekvapil. Ale to sem nepatrí. Dnes je auto len zaujímavým artefaktom bez zvláštneho zmyslu. Krok za krokom, ďalej doprostred pláne. Tu sa odohráva najčarovnejšie divadlo. Krásna jazdkyňa sa preháňa na koni. Kilometer smerom k vzdialenému moru, potom späť. Rozpustilo, sústredene, hravo a dobyvačne hltá plochu opusteného zálivu pred zrakom osamelého chodca.

 

...York...

Návšteva univerzity, kde neskôr budem študovať. A navečer ešte jedna prechádzka centrom starobylého mesta bielej ruže, ulicami s naklonenými štítmi domov. Je neskorá zima, cez deň bolo turistov pomenej, teraz nie sú žiadni. Priestory medzi domami sú plné iba pomaly sa rozširujúceho súmraku. A zažínajú sa svetlá. Na tomto mieste budem neskôr občas vídať staršieho excentrického chlapíka. V teplom počasí si pred dom zvykne vytlačiť starý otlčený klavír a v dave korzujúcich ľudí na ňom bude hrať.

Ale teraz je tu prázdno. Len jeden chodec plný dojmov z mesta, z katedrály. A na chodníku sedí hudobník. V ruke gitara a spieva Claptonovu Wonderful Tonight. So sebaistotou preberá strunami a spieva, až z toho idú zimomriavky. Nespieva pre nikoho, veď tu nikto nie je. Je to koncert pre okamih.

Ešte dodnes ten okamih cítim v nozdrách.

 

...Dubrovnik...

Na kopci nad prístavom slávnej republiky dávnych čias je ticho. Obloha je obsypaná pozlátkom hviezd. Je ich neskutočne veľa, všadeprítomný drobný hviezdny prach. A uprostred: obrovský mesiac. Osvetľuje ostrov Lokrum, ktorý je obohnaný prstencom bielych skál. Vyzerá, akoby sa vznášal nad morom.

 

...Prechádzka v St. James Park...

Seminár na ministerstve zahraničných vecí už dávno prestal byť zaujímavý. Naokolo iba starší vládni úradníci. A ona. Čierne vlasy lemujú dievčensky nevinnú, obrázkovo krásnu ale nevulgárnu a neopozeranú tvár. Ako z knižky čítanej v dávnej mladosti. Cez prestávku sa nudíme spolu.

Pred koncom posledného vystúpenia sa obzriem, sedí za mnou oblečená v červenom kabáte a spýtavo sa usmeje. Spolu opúšťame palác vedľa Downing Street. A túlame sa St. James Parkom. Je neskorá jeseň, stromy sú plné žltého lístia, ktoré padá pomedzi kmene.

 

...Mílos - pohľad z ľudoprázdnej pláže na nekonečné more... Atény - chuchvalec vôní, špiny, hluku, krásy a strašne teplého vzduchu... plné dlane vody z potoka pod Veľkým Hincovym plesom, príjemná chuť chladu a rašeliny... cesta snehom zasypanými ulicami severočeského mestečka, skoro ráno... na jazyku cítiť chuť života... údiv v očiach a pľúca plné zastaveného času...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?