Príručka intelektuálneho snoba

Autor: Juraj Draxler | 29.9.2009 o 12:48 | Karma článku: 10,81 | Prečítané:  4090x

Snob je človek, ktorý potrebuje nejaké značky dobrého vkusu. Totálne tuctový filmový snob napríklad potrebuje na označenie, že film je dobrý, informáciu, že získal Ocara. (Aj keď v skutočnosti je Oscar skôr znakom zlého vkusu. Len občas ho - omylom - dajú dobrému filmu.) Intelektuálny snob sa potrebuje oháňať dobre zavedenými akademickými značkami. A človek, ktorý potrebuje svoju osobnú kvalitu vykazovať životným štýlom, zase rád cestuje do lokalít, ktoré znejú exoticky či „in". Snob je tiež človek užitočný. Ak sa dobre zapriahne, volí (hlasom či peňaženkou) veci, ktoré by inak ostali marginálne. Ak sa zo sedláka spraví snob, aspoň si kupuje kvalitné vína namiesto lacnej pálenky a podporuje celú úžitkovú kultúru stolovania, kvalitného dizajnu a podobne. Takže, kultivujme snobov. Keď dosiahnú istý stupienok, treba im podsunúť ďalší.

 

Užitočnosť akademického snobizmu

Minule som v Londýne sedel na večeri so skupinou typických kozmopolitných obchodníkov, ktorí neustále nadväzujú kontakty, vyrábajú projekty, niečo predávajú. Vybraná spoločnosť, všetci s titulmi zo známych univerzít. Blízki príbuzní známych afrických politikov, ľudia s kšeftami pre vlády v ropných štátoch... Takí, čo predajú aj vlastnú mater, pokiaľ je cena dobrá a medzitým veľa hovoria o ľudských právach, demokracii a slobodnom trhu.

Ale nie o morálke som chcel.

Chyba bola, že som bol jediný akademik. Takže sa ľudia okolo stola snažili dať najavo, že okrem kšeftovania sa vedia zaoberať aj intelektuálnymi problémami.

V tej chvíli som si prial, aby ma oslňovali radšej len peniazmi a kontaktmi. Diskusia o nejakých spoločenských problémoch bola naozaj tak na úrovni ľudí, ktorí si akurát počas dlhého letu prelistujú The Economist a najnovší román Dana Browna.

Pokus o debatu našťastie netrval dlho, išli sme na diskotéku. (Klub Whisky Mist v Hiltone pri Hyde Parku. Moja rada: DON'T.)

Hmmmm, ľudia snažiaci sa vyzerať ako intelektuáli môžu byť iritujúci. Ale na druhej strane to, že západná civilizácia dosť silno podporuje intelektuálne snobstvo, je z určitého pohľadu výhoda. Bohatý Američan chce mať diplom zo slávnej univerzity. A chce, aby jeho deti mali diplom zo slávnej univerzity, aj keď to kvôli zarábaniu peňazí až tak nepotrebujú. Systém pre elitu funguje. Cez univerzitný systém sa reprodukuje. Ak váš tatko vyštudoval Harvard, máte oveľa vyššiu šancu dostať sa tam aj vy v porovnaní s niekým, koho rodič Harvard nevyštudoval. Niekto tento systém ostro kritizuje, ale, ako hovorím, intelektuálny snobizmus má aj svoje spoločenské výhody. Snobi významne prispievajú k udržiavaniu pozlátka akademických inštitúcií (a teda, sprostredkovane, vedy) a k ich materiálnemu chodu.

Takže, intelektuálnym snobom tlieskame. Všetkým, ktorým záleží na diplome a tiež na tom, aby sa vedeli v intelektuálnej konverzácii odvolávať na správne mená a koncepty.

Hlúpe je, keď sa to preháňa. Najmä s tou vierou v zázračnosť slavnych univerzít. A tiež v tom, že taký intelektuálny snob sa naučí odrecitovať mená niekoľkých akademických celebrít a myslí si, že o danej oblasti vie všetko podstatné. Akademická celebrita je niekto často spomínaný. A intelektuálny snob si myslí, že takto často spomínaný človek musí nutne predstavovať špičku svojho oboru, prípadne, že sa jeho dielom dá vyjadriť hĺbka celej problematiky.

Preto tu uvádzam krátku príručku pre vyšších intelektuálnych snobov. Takých, ktorým nestačí na cocktail party zmuchlenú dievčinku oslniť znalosťou marketingovej terminológie a kontaktmi na generálnych riaditeľov. Dokonca pre takých, ktorým nestačí v bratislavskej (parižskej, londýnske) kaviarni nonšalantne spomenúť prečítanie abstraktu karentovaného članku o problémoch reálnej konvergencie nových členských krajín.

Nie, toto sú rady tým, ktorí chcú naozaj oslniť okolie v kantínach aj tých najslonovinovatejších veží vzdelávania.

 

Jednoduché tipy, ako predstierať naozaj dobrý vkus:


Čím sa v teple ovievam? (Wall Street Journal vs. Financial Times)

Chcete vyzerať ako náročný biznismen či akademik sledujúci finančné trhy, makroekonomický vývoj? Po čom v stánku siahnúť?

Jednoznančne po FT. WSJ je, ako hovorieval jeden môj známy, príjemné čítanie, keď si niečo potrebuje zobrať na záchod. FT je brilantný denník natrieskaný informáciami, písaný väčšinou presným, logickým štýlom. Ostrý ako britva. Neskúšajte to ani s The Economistom.

 

Nezáväzná konverzácia o kultúre. (Havel a Kafka vs. Vančura, Hašek...)

Jasné, cudzinec prijde do Prahy a chce si kúpiť niečo s Vaklafom Haflom a ešte k tomu Kafku na tričko. Aby ukázal, že neprišiel len piť pivo.

Moja rada: je to strašné klišé. Česká literatúra je oveľa bohatšia, snob, ktorý chce oslniť, by mal spomenúť minimálne to, že čítal Rozmarné léto a niečo od Haška. A podobne postupovať pri príchode do každej ďalšej krajiny. Nespoliehať sa na odporúčania kozmopolitnej masovej mašinérie intelektuálneho vkusu.

 

Čítanie o histórii. (Paul Johnson vs. Norman Stone)

Paul Johnson je čítavý, šikovný demagóg, ktorého práce sú prešpikované bulvárnymi narážkami, nepresnosťami a tvrdou manipuláciou pokiaľ ide o historické postavy, ktoré nemá rád. Ale má veľkú reklamu a tak ho kupuje veľa ľudí, obzvlášť pravicových „intelektuálov".

Dobrá rada, ak chcete vyzerať ako fanúšik histórie, čítať si autora, ktorý sa popularizačne zaoberá modernými dejinami a ak už k tomu nutne potrebujete niekoho tvrdo pravicového, potom napríklad  Norman Stone je určite stokrát lepšia voľba, ako Johnson. Ale neuvádza toľko šteklivých klebiet, to je fakt.

 

 

Intelektuálna konverzácia o demokracii a kapitalizme. (Dahl, Russett, Putnam, Huntington, Fukuyama vs. naozaj kritickí myslitelia, od Marxa po Arona...)

Kánon typického liberálno-buržoázneho vzdelávania. Robert Dahl ako teoretik demokracie, Bruce Russett so svojím konceptom demokratického mieru, Putnam a sociálny kapitál... atď. Podľa mňa sú všetci vhodní do prvého ročníka spoločenských vied. Ale ďalej už naozaj treba čítať veci pre dospelých. Od Marxa až po, dajme tomu, francúzskeho konzervatívca Arona.

 

Útržkovité poznámky o ekonómii. (Friedman , Krugman a Stiglitz vs. Keynes, Kalecki, Aglietta...)

Prví traja sú fajn, ale to, že ich médiá milujú neznamená, že predstavujú celý rozsah a hĺbku oboru. Keynes išiel rozhodne ďalej v opise fungovania kapitalizmu. Kalecki podobne. Aglietta a iní francúzski regulacionisti ponúkajú kritiku a prekonanie neoklasickej paradigmy v rozsahu, z akého by sa niekomu zošnurovanému Econ 101 a pokračovaniami zatočila hlava.

 

A po takej úmornej intelektuálnej diskusii, dovolenka... (Maledivy vs. Grécko)

Nie je to útrpné stretávať sa stále s ľuďmi, ktorí majú tak málo vkusu aj v konzume? Namiesto objavovanie skrytých krás hocijakej destinácie sa plne zameriavajú na zbieranie mien destinácií, ktoré sú im najintenzívnejšie ponúkané v katalógoch. Radšej sa bavím s niekým, kto vie oceniť nuansy kultúry gréckych ostrovov ako s trotlom, ktorý príde do krajiny, o ktorej nič nevie, na pláži si zlou angličtinou niečo objedná a cíti sa ako kráľ sveta. A číta si Lonely Planet namiesto Rough Guide.

 

Mimochodom, čo si zobrať na pláž? (Dan Brown vs. klasika - Fielding, Flaubert... ale aj Greene, či Hašek...)

No comment.

 

A čo dať čítať deťom? Harry Potter vs. Pipi Dlhá Pančucha

Ľutujem deti, ktoré rodičia nechajú topiť sa vo vlne masového nevkusu. Harry Potter je zbierka klišé detskej literatúry, zabalená do finančne príťažlivej seriálovej formy. Čisto úniková literatúra pre ľudí, z ktorých aj tak budú poslušní predavači a byrokrati. Pipi je naopak oslava nekonformnosti, nezvyčajnosti, životnej energie. Z čitateľov Pipi majú šancu vyrásť tí, ktorí tvoria intelektuálnu diskusiu. Z čitateľov Harry Pottera všetci tí plytkí snobi, o ktorých tu bola reč.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?