Najlepšie si vedú asi Financial Times. Taká vynikajúca Gillian Tett, ktorá už roky pohotovo informuje o finančných derivátoch a zároveň už dávno pekne analyzovala ich riziká, mala na jeseň celú sériu vynikajúcich článkov. Aktuálne, výborne podané informácie práve keď ich človek nutne potreboval.
John Kay má, ako vždy, neuveriteľne trefné komentáre. Výborný je tento o diverzifikácii portfólia. Alebo tento o štruktúrovaných produktoch.
Dobré postrehy mali aj čitatelia. Napríklad tento v diskusii o tom, nakoľko ku kríze prispievala vládna politika. (Pozor, prístupné len pre predplatiteľov). K tomu môžem len odporučiť aj tento článok v IHT o tom, ako špecifický daňový prístup vlády Spojených štátov pomohol nafúknuť realitnú bublinu.
Samozrejme, prevažujú články o problémoch v súkromnom sektore. Ako, znova v IHT, tento kritický pohľad na systém oceňovania vyššieho manažmentu.
Mimochodom, k tomu štátnemu prispeniu k nafukovaniu realitnej bubliny. Daňová politika bola naozaj len určitým malým príspevkom. Hlavný problém tkvel v štruktúrovaných produktoch a v neuveriteľne nezodpovednom prístupe niekoľkých veľkých hypotekárnych firiem. Newsweek mal pekný článok, ktorý ilustruje, že naopak veľa malých, komunálnych hypotekárnych firiem, fungujúcich na družstevnom a podobnom princípe, ktoré odmietli politiku poskytovať hypotéku hocikomu a zabezpečovať sa zabalením rizikových hypoték do úhľadných balíčkov, naopak malo po spadnutí tých veľkých stále mimoriadne zdravé portfólio.
A vynikajúce sú aj Krugmanove články. Napríklad tento o tom, ako odvrátiť ďalšiu Veľkú depresiu (odporúčam pozorne si pozrieť jeho poznámku ku Keynesovi a k asymetrii zdôvodňovania daňových úľav a financovania verejných investičných projektov). Ešte lepší je ten z minulého týždňa, ten je naozaj špičkový. Stručný, mimoriadne výstižný, farbistý.
V neposlednom rade sa vynorili zaujímavé články poukazujúce na prínos zideologizovanej, kvázivedeckej ekonómie ku kríze. Interview v Newsweeku s Nassimom Talebom. Alebo sebakritický komentár nestora neoklasickej ekonómie Paula Samuelsona.
Zlyhania systému sa debatujú na všetkých úrovniach, preberali sa aj v Davose.
Takže áno, neveselé dni, ale intelektuálne zaujímavé.
Ale, nakoniec, prečo by nemohli byť aj veselšie? Na záver ako bonus pripájam zoznam mojich obľúbených „krízových" komédií a zopár vážnejších filmov:
Dick Harper (Jim Carrey) sa stane viceprezidentom pre komunikáciu firmy, v ktorej pracuje. Bohužiaľ, čoskoro zistí, že môže akurát tak odkomunikovať to, že firmu jej majiteľ kompletne vytuneloval. IT bublina na trhu praskla, Dick si nevie nájsť prácu, tak sa dá na cestu zločinu, spolu so svojou manželkou (rozkošná Téa Leoni). Našťastie všetko dobre skončí. Nenechajte si ujsť záverečné titulky, kde tvorcovia filmu ďakujú za inšpiráciu šéfom Enronu, Worldcomu a ďalším.
Nádherný, výstižný film na motívy skutočnej udalosti o tom, ako vyzerajú boje o kontrolu takej veľkej firmy (RJR Nabisco).
Ďalší pekný, trochu menej humorný, kúsok o tom, ako funguje prehnaný kapitalizmus. Tento film z roku 2000 vynikajúco vystihuje procesy, ktoré viedli aj k trampotám bánk v roku 2008.
Toto už nie je o finančnom biznise, ale o zglobalizovanom, zmedializovanom konzumnom šialenstve. Mimoriadne humornom šialenstve, zvlášť v podaní Dennisa Quaida ako intelektovo nesmelého amerického prezidenta a Hugh Granta ako otrlého producenta populárnej súťaže talentov.
Toto už vtipné nie je. Jack Nicholson hrá v náramne prenikavom, smutnom príbehu o chlapíkovi, ktorý odíde do dôchodku a zistí, že vlastne celý jeho život bol o ničom. Vyprchaný americký sen.
A prečo si nedať aj trochu adrenalínového strašenia. Hororová klasika Georgea Romera*, v ktorej sa ľudia prežívajúci v pandémii nemŕtvych uchýlia do veľkého nákupného centra, ku ktorému prichádza stále viac zombies. Film bol vnímaný ako kritika amerického konzumného spôsobu života.
A na záver: A Bit of Fry and Laurie
O trhovom mechanizme a o privatizácii.
Príjemnú zábavu!
*Hororová klasika Juraj Draxlera: hlavný hrdina je zavretý vo veľkej banketovej miestnosti plnej intelektuálne prenikavých, hlbokých článkov súdruha Oravca a kúskov komentátorov denníka SME (dobrý je tento, so sebaironickým titulkom Makať) a musí tieto články dookola čítať. Film len pre naozaj silné žalúdky!