Tak pre zaujímavosť, Vitus Bering (viz. „Beringova úžina") sa plavil pozdĺž pobrežia Aljašky, popri Aleutských ostrovoch, atď., už päť rokov predtým, ako sa Beňovský narodil. Po ňom to tam rôzne ďalšie ruské výpravy pravidelne skúmali po celé osemnáste storočie. Čo by ani neprekážalo tak, ako fakt, že nejaké Beňovského plavby v Pacifiku ťažko niečím doložiť. Možno na lodi naozaj ušiel Rusom z Kamčatky, ako o sebe tvrdil, ale aj to je pochybná informácia. A že by bol v akomkoľvek priamom kontakte s Franklinom či Washingtonom sa dá takmer určite vylúčiť.
Muzikál vznikol s podporou Ministerstva kultúry SR, uvádza ho Štátne divadlo v Košiciach. „Cieľom tejto inscenácie ako významnej udalosti EHMK Košice 2013 je upútať pozornosť širokej divadelnej verejnosti so zameraním na večerného diváka a stredoškolské publikum," píše sa v zmluve medzi divadlom a ministerstvom.
Nestačí, že väčšina stredoškolákov si myslí, že padák vynašiel Štefan Banič, budú dostávať aj objaviteľa Beňovského. Nesmieme tiež zabúdať na Jána Bahýľa, ktorý vraj vynašiel vrtuľník. Táto legenda tiež nenápadne rastie.
Keď som vyrastal ja, podobné národovecké bájky, ktoré sa pomaly stávali súčasťou oficiálnej propagandy v 70. a 80. rokoch 20. storočia, sa stále brali so značnou rezervou, ako príjemné farbisté legendy. Ako tá o Jánošíkovi. Čo je zaujímavé, dnes sa berú vážne a stále sa rozvíjajú. Už nestačí mať „kráľa Madagaskaru", musí tu byť svetová osobnosť s konexiami nielen na okrese, ale aj v Amerike.
Takto to funguje na rôznych úrovniach. Aj v kultúre síce prakticky nič nevzniká, ale o to viac sa, často v zle napísaných esejách, zdôrazňuje nejaká údajná, bližšie nešpecifikovaná občasná svetovosť slovenskej literatúry.
Je to celé zaujímavé ako ilustrácia toho, ako Slovensko za posledné dve desaťročia provinčnie. Zdanlivo sme sa otvorili svetu, ale to skôr vo význame, že sme jedna veľká montovňa pre západný priemysel. Ešte po Nežnej existovalo nejaké slabé povedomie, že Slováci sú možno malí a nemajú medzinárodné celebrity, ale že na tom vlastne nezáleží. Dôležité je mať chuť rozvíjať to špecifické, čo tu je. A učiť sa od iných, vecne a skúmavo.
To už prakticky vymrelo. Neexistuje sebavedomá elita, ktorá by s pokojným prehľadom do spoločenských diskusií vnášala fakty a logické konštrukcie. Existujú len rozdrobené skupiny riešiace svoje vlastné frázy. A mimo vtipov a anekdotických príbehov neexistuje veľa snahy o vykreslenie spoločenských rozporov cez umenie (nie cez pozérsky produkt, ale v starodávnom zmysle navodzovania prekvapeného zamyslenia).
Súvisí to aj so školstvom, ktoré dlho produkovalo slušných inžinierov a matematikov, ale malo vždy určité problémy vychovávať sebavedomých ľudí s obrazotvornosťou schopných konzistentného myslenia a neohrozeného civilizačného úsilia.
Do toho prišlo budovanie konzumnej spoločnosti, ktorá je zo svojej podstaty do značnej miery antirenesančná. Bežný občan musí čítať bulvár a pozerať reality show poprekladané reklamou, inak nebude dobre plniť svoju materiálnu úlohu.
A tak spoločnosť ako celok pekne hlúpne. A zabáva sa na rôznych politických pseudoproblémoch. Osobne by ma každodenná drobná rezignovanosť na civilizovanú komunikáciu s úctou k logike a faktom, aj vystriedanie umenia nahrážkami trápilo intenzívnejšie, ako to, že niekto niekde stratil miesto alebo vyhral voľby. Z dlhodobého hľadiska toto bude bolieť oveľa viac.
