Sľubujem vám len krv, drinu a odvodový bonus a nižšie dane

Autor: Juraj Draxler | 5.3.2012 o 16:34 | (upravené 5.3.2012 o 17:11) Karma článku: 7,53 | Prečítané:  1500x

... a detektor lži do každej parlamentnej lavice. 13. mája 1940 novozvolený britský premiér Winston Churchill oslovil britský parlament so svojím „programom". Povedal, že Británia stojí pred krvavou vojnou. Ak sa nepostaví Nemecku, ako krajina so svojimi hodnotami prestane existovať. „Neviem vám ponúknuť nič iné ako krv, drinu, slzy a pot", povedal. Krajina za Churchillom nasledujúcich 5 rokov pevne stála. A zvíťazila.

Dnes by to mal, chlapec, o dosť ťažšie. Zvlášť, ak by sa pokúsil zapojiť do slovenských politických diskusií. Priemerný diskutér by Churchilla zastavil v polovici vety: „No dobre, krv, drina, slzy a pot, to je dosť všeobecné. Máte nejaké konkrétne riešenia?" Ak by chcel Churchill podporu, musel by ponúknuť jasné veci: vojakom viac banánov, aby boli silní a do roka jadrovú bombu.

„Aké máte riešenia?" je azda najtoxickejšia veta našich politických diskusií. Málo výrokov je prejavom bezbrannej hlúposti do takej miery, ako tento.

Nie preto, že by politická diskusia nemala generovať prísľuby a načrtávať, čo treba robiť. Práve naopak. Ale akonáhle počujete spomínanú vetu, je takmer isté, že niekto potrebuje počuť stručnú a peknú rozprávku. Niečo jednoduché: kam dáme viac alebo menej peňazí alebo aký pekný nový zákon by sme prijali. Finito, len žiadne dlhé rozbory!

Netreba sa potom čudovať, že voličov v krátkom časovom slede nadchnú protichodne pôsobiace mechanizmy. Dve Dzurindove vlády v sociálnej politike vyznávali filozofiu presne cielených dávok, ale Radičovej vláda, čo je personálne tá istá garnitúra, pre zmenu sľubovala zmeny v smere odvodového bonusu, čo je opak.

Alebo nie je problém stretnúť človeka, ktorý jeden rok požaduje politický systém dvoch strán, pretože len v takom je možné, aby pred voľbami dala strana záväzné sľuby (naopak pomerný systém vedie zvyčajne ku koalíciám a predvolebné programy majú malú hodnotu). Ale ten istý človek už ďalší rok požaduje odvolateľnosť poslanca, čo je pohyb opačným smerom, bez straníckej disciplíny sa nedá plniť vládny program. Ešte bizarnejšie je kritizovať partokraciu a zároveň požadovať väčšinový volebný systém, ako to aj v týchto dňoch často počuť. Ten totiž zvyčajne vedie k politickému duopolu - systému dvoch strán.*

„Aké máte konkrétne riešenia?" pýtajú sa politikov v predvolebných diskusiách televízni moderátori. Bolo by to v poriadku, keby aj novinári aj politici trochu rozvíjali kontext mechanizmov, ktoré spomínajú. Bez toho sa dočkáme iba reťaze povrchných sľubov.

Alebo úplných bizarností. Táto kampaň ich ponúka dosť. Je napríklad úplne nepochopiteľné, ako mohli prejsť Igorovi Matovičovi jeho nezmysly s „detektorom lži". Tentokrát to má byť „riešenie" na boj proti korupcii. Nuž, polygraf je síce metóda, ktorá v určitých situáciách môže pomôcť tým, že dá nejaké indikátory o správaní človeka. Ale suverénne odhaľovanie pravdy detektorom patrí do rovnakej kategórie filmových mýtov, ako to, že pištoľ s tlmičom vydá pri výstrele iba slabé „puk" alebo, že teroristi na bombu nasadzujú ciferník s veľkými červenými číslicami oznamujúcimi čas explózie. Vo verejnom priestore je polygraf veľmi často, takmer vždy, nástroj polovičných alebo úplných šarlatánov, ktorí akurát zarábajú na ľudskej hlúposti.

„Riešením" je v prvom rade rozvíjať kvalitnú diskusiu.** Dobre nevládne človek, ktorý sa odniekiaľ vynorí a dá vám „riešenia", ale taký, ktorého si v diskusiách overujete. Taký, ktorý vám vie vyložiť nielen dobré opatrenia, ale rozobrať aj to, ktoré vyzerajú dobre ale treba sa ich vyvarovať. A samozrejme, vodcu či manažéra si treba vyberať aj na základe jeho minulosti.

Iste, demokratická diskusia v čase mieru je zložitejšia ako mobilizácia sentimentu v čase vojny. Ale princíp ostáva rovnaký. Národ v roku 1940 Churchillovi veril, pretože to bol inteligentný človek s výsledkami. A už niekoľko rokov presne pomenovával nebezpečie pre Britániu.

Mohol sa namiesto toho venovať vymýšľaniu hlúpostí. Rok po nástupe by sedel vo svojej kancelárii s detektorom lži na stole a odpovedal na otázky svojich kolegov ("vlastnili ste niekedy predmet so svastikou?"). Tak by si ho tam našli nacisti medzičasom okupujúci Londýn.

 

 

* Túto tendenciu opisuje tzv. Duvergerovo pravidlo. Pravidlo je odvodené empiricky, v zásade ide ale o to, že silné strany ľahko strategicky rozhodia svojich kandidátov tak, aby vyhrávali v čo najviac okrskoch. Keďže malé strany sú tým marginalizované, voliči aj sami o ne rýchlo stratia záujem.

** A je to o to ťažšie, že politika jednoducho je zmesou pravdy, nejasností, verejne nepublikovateľných faktov, demogógie a lží. Dobrou diskusiou sa tá spleť dá len do určitej miery robiť produktívnejšou či menej mätúcou. Pravdivý príbeh: niekedy v druhej polovici 90. rokov prišla skupinka slovenských novinárov na školenie do BBC v Londýne. Britská novinárka im vysvetľovala, ako viesť TV diskusiu, na čo sa ozvala taká tá typická mladá novinárka zo slovenskej televízie s ponosom: „Ale naši politici klamú". „Všetci politici klamú," povedala bez mihnutia oka Britka a ďalej vysvetľovala, ako efektívne viesť diskusie v TV štúdiu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?