Spoveď kontrarevolucionára

Autor: Juraj Draxler | 26.2.2012 o 14:13 | (upravené 26.2.2012 o 20:14) Karma článku: 12,96 | Prečítané:  9415x

Na začiatku „najväčších demonštrácií po Novembri" boli zmätené a protiústavné požiadavky, na konci sú pikantné články o vešticiach, rozhádaní organizátori a jedna zle napísaná kniha. Našťastie.

Organizátori z krajiny jednorožcov

Ak by sa protesty obmedzili na výzvu prešetriť kauzu Gorila, dávalo by to zmysel. Aj rozšírenie požiadaviek na vyšetrenie podozrivých verejných obstarávaní z nedávneho obdobia.

Ale natvrdo požadovať okamžité odstúpenie z verejných funkcií tých, ktorí sa v dokumente spomínajú? Mesiac pred voľbami? Prečo má rozhodovať zhruba jedno percento oprávnených voličov (teda tí, ktorí bolo na námestiach), keď už zakrátko môže rozhodnúť elektorát ako celok?

Navyše, ak naozaj ide iba o neoverené podozrenia.

O výzve na zákaz niektorým osobám a firmám nakladať s majetkom, pretože to ulica požaduje, sa už dokonca škoda baviť. Právne bezvedomie.

Ale organizátori išli ešte ďalej. A nielen oni. Bratislavu za posledné týždne strašia nápady, ako zlepšiť ústavný systém. Za zlo sa považujú politické strany, za dobro záväzné referendum či možnosť odvolať poslanca.

 

Naozaj je problémom partokracia?

V tomto revolučnom nadšení som sa pokojne postavil na druhú stranu barikády. Toto je spoveď kontrarevolucionára.

Kontrarevolucionára, ktorý hovorí:  slovenské problémy nevyriešia experimenty s priamou demokraciou. Pozrime sa na výkriky ulice trochu podrobne:

  • Treba oslabiť vládu strán. Ľudia na jednej strane hovoria o zle partokracie, na druhej chcú, aby niekto presadzoval ich záujmy. Máme mať voľné združenie 150 poslancov, ktorí pôjdu do volieb so 150 programami, po roku zostavia vládu, ktorá bude môcť padnúť pri každom hlasovaní? Nemusí sa nám to páčiť, ale politické strany, so svojou straníckou disciplínou a s profesionalizáciou politického života sú nevyhnutnou súčasťou modernej demokracie.
  • Zaviesť záväzné referendum a nastaviť nízke kvórum. A ako presne to zlepší život občanov? Ani vo Švajčiarsku sa referendami nevládne, neobmedzíte nimi neefektívnosť každodenného života štátnej správy či korupciu. Mimochodom, áno, v tom bájnom Švajčiarsku funguje aj referendum, aj zvykové práva, aj sa tam málo kradne. A je tam zároveň partokracia a vláda oligarchie ako vyšitá. Na federálnej úrovni sa zloženie vlády ani nemení podľa výsledkov volieb. A v zákonodarstve si banky vždy presadia, čo potrebujú. Demokracia odtiaľ-potiaľ.
  • Treba zaviesť systém jednotného prenosného hlasu (single transferable vote). No, tak toto je trvalka kurzov politológie pre prvé ročníky. Devätnásťroční sociálni inžinieri si tento systém nájdu v učebnici a zdá sa im cool. Nebudem to rozoberať technicky. Hádam stačí povedať, že ak sa v takomto kurze nájde pár Írov, teda občanov krajiny, kde jednu z modifikácii tohto systému používajú už takmer sto rokov, tí vám na takýto návrh skepticky odfrknú. V Írsku politický život krajiny od 30. rokov ovládajú dve strany, za pomoci menšej tretej. V prieskumoch Íri nevykazujú nejakú vyššiu mieru spokojnosti so svojou politikou ako iné západné krajiny. A v ostatných rokoch je zúrivosť voči establišmentu, ovplyvňovanom bankármi, veľmi výrazná.

Tieto diskusie sú len pokračovaním dlhšieho populistického trendu. Pred časom tu bola SaS so svojím návrhom na zníženie počtu poslancov. Čistá demogógia pre idiotov (a chytilo sa ich dosť). Potom prišiel Matovič so svojou „občianskou kandidátkou", o ktorej, a o programe, rozhodoval on. A ešte bohviekto v pozadí.

Ľudia sa nejako potrebujú vmanipulovať do role obetí, a tak si ako nepriateľa predstavujú nejaké silné politické kliky, ktoré ovládajú stranícke centrály a cez ne život krajiny. Ale nič také neexistuje. Iróniou je, že problém je opačný. Slovenské strany sú dosť zúfalé spolky bez nejakých trvácnych vnútorných štruktúr, bez viditeľného vnútorného rozvoja, bez profesionalizácie. Často cez ne do vysokých postov vystúpajú ľudia, ktorí proste majú dosť času obiehať schôdze a dosť drzosti stále sa niekam pchať.

Pre bežných občanov v podstate nie je problém dať sa dokopy, založiť politickú stranu a dostať sa s ňou do volebného súboja. Na rozdiel od mnohých „vyspelých demokracií". Napríklad v Spojených štátoch to možné nie je, proti republikánsko-demokratickej strane nemáte nijakú šancu. Ale Slovensko je malé, má pomerný volebný systém, povinné mediálne sloty aj pre ministrany. A neexistujú tu mocenské mechanizmy na likvidovanie potenciálnych nepriateľov v zárodku.

Dve veci však ťažko docieliť zadarmo. Po prvé, aby ľudia niečo robili a po druhé aby sa boli schopní dohodnúť. A sme doma. Bez balíku peňazí, ktorý podporí vodcu, sa vám ľudia okamžite rozhádajú, aj preto bez podnikateľov v pozadí neprežijete ako politická iniciatíva ani mesiac.

Ale tých balíkov peňazí v pozadí je pomere veľa, preto je aj taká rozmanitá politická scéna. Naozaj to nie je tak, že existuje jedna finančná skupina, ktorá ovláda polovicu politického spektra. Namiesto nej je tu amorfná oligarchia, rôzni ľudia s kopou peňazí. Ale aj keď je to rôznorodá masa, väčšina týchto ľudí prišla k majetku zákulisnými čachrami na pomedzi verejnej správy a biznisu. A všetci vedia, že najlepšou cestou, ako si majetok zväčšiť alebo často len udržať, je získať vplyv na politické štruktúry.

 

Budúcnosť? Oligarchovia a populisti

Ono to bolo od začiatku celé poriadna bublina. Vrátane nabubrelých rečí, že ide o najväčšie protesty od Novembra. Veď za Mečiara boli rovnako plné námestia či parkoviská v Záhorskej Bystrici v Bratislave, kde sa „bojovalo za Markízu".

A až raz súd zruší zákaz na Nicholsonovu knihu, spľasne aj posledná bublina. Nicholson ma príjemne prekvapil svojím rozvážnym vystupovaním v posledných týždňoch. Inak je to ale v zásade taká zvláštna postavička, ktorá roky behá po Bratislave a za všetkým hľadá pôsobenie mafie a tajných služieb (sám som ho zažil). Kniha je, súdiac podľa zverejnených častí, dosť útrpne napísané dielko s Nicholsonom ako ústrednou postavou

Udalosti ostatných týždňov trochu prečistili vzduch. Aspoň sa verejne trochu prepralo, kto koho platí.

Na druhej strane som presvedčený, že neoslabili, ale naopak zintenzívnili úsilie oligarchov. Ruku na srdce, tí, ktorí na nespokojnosti priamo budujú svoje politické plány ( 99%) si celkom určite tvárou v tvár demonštráciám nepovedali „a dočerta! zabalíme to, éra oligarchov končí". A naopak, tí, čo sú vo svojich pozíciách mierne ohrození, len znásobia úsilie, aby mali pod kontrolou čo najviac mechanizmov v štátnej správe a v politike.

Krajina nepotrebuje takúto revolúciu. Potrebuje prijímať dobré zákony a mať na kľúčových miestach štátnej správy chytrých ľudí s víziou budúcnosti. Dobré daňové zákony a daňová správa sa postarajú o korupciu oveľa efektívnejšie ako nekonečné stranícke a mimovládne „programy boja proti korupcii".

Ale tu sa roky takáto konštruktívna, náročná diskusia vôbec nebudovala. Naopak, na pozadí rozoberania majetku krajina pomaly skĺzavala do víru infantilnosti, populizmu a čoraz hysterickejších „riešení". Žneme proste plody tohto dlhoročného úsilia.

 

Záver

Tak, to je moja spoveď kontrarevolucionára. Zmierený s osudom, vedomý si svojej ideologickej nenávisti voči revolúcii, len ticho v ústraní čakám. Každú chvílu môžu prísť revolučné gardy, vyviesť ma z domu a zastreliť bublifukmi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?